Globálne otepľovanie a infarkt myokardu

Odborná redakcia KARDIO News

  Globálne otepľovanie patrí medzi veľké výzvy, ktoré stoja pred našou civilizáciou. Podľa analýzy obdobia od rokov 1880 – 1900 do roku 2019 vzrástla globálne povrchová teplota o 1 – 1,2°C. Tento nárast, na prvý pohľad nie nejako dramatický má významné dopady, ako napríklad extrémne výkyvy teploty, topenie ľadovcov, znížený výskyt snehu, intenzívne dažde a posuny v teritóriach živočíchov a rastlín (Lindsey & Dahlman, 2020). Uvedené zmeny majú taktiež závažné ekonomické a sociálne dopady, akými je znížená produkcia potravín, migrácia obyvateľstva.   Na základe publikovaných epidemiologických analýz dnes už vieme, že extrémne výkyvy teploty (chlad alebo teplo) ovplyvňujú zdravie populácie. V dôsledku globálneho otepľovania pozorujeme stagnáciu alebo mierny pokles mortality spojenej s chladom. Na druhej strane bol zistený nárast mortality závislej od extrémnych vonkajších teplôt (teplo). Pokles mortality spojenej s chladom však nedokáže vykompenzovať nárast mortality závislej od tepla, preto celková mortalita vo vzťahu k extrémom počasia celosvetovo aj regionálne narastá (Schneider et al., 2017). Navyše vplyv horúceho leta na mortalitu býva väčší, ak mierna zima z hľadiska teplotných extrémov predchádzala toto ročné obdobie. Autori vysvetľujú túto skutočnosť tým, že rizikoví seniori prežívajú zimu, a tak sa následne zvýši počet jedincov v rizikovej skupine v horúcom lete (Schneider et al., 2017). Vplyv extrémov počasia na kardiovaskulárnu morbiditu a mortalitu nemožno zamieňať so sezonalitou, pretože vplyv sezonality môžeme predvídať na základe dlhodobých analýz údajov z minulosti. V literatúre je dostatočne popísaný vplyv sezonality, ktorý sa prejavuje 10 – 20-percentným nárastom hospitalizácie a mortality v dôsledku kardiovaskulárnych ochorení v zime v porovnaní s letnými mesiacmi (Stewart et al., 2017). Výsledky analýzy 74 225 200 úmrtí v rokoch 1985 – 2012 v 13 krajinách z celého sveta ukázali na zvlášť znepokojujúcu skutočnosť, že neoptimálna vonkajšia teplota (chlad alebo teplo) je príčinou 7,71 % (95 % CI: 7,43 – 7,91) z týchto úmrtí. Za optimálnu vonkajšiu teplotu sa pokladali hodnoty vonkajšej teploty typické pre danú krajinu a časové obdobie. Zaujímavá je skutočnosť, že podiel extrémneho chladu na úmrtiach bol výrazne vyšší ako tepla (Gasparrini et al., 2015). Mimoriadne horúce leto v roku 2003 si v 16 krajinách Európy vyžiadalo o vyše 70-tisíc úmrtí viac v porovnaní s letom v rokoch 1998 – 2002. Z toho vyše tretina úmrtí pripadla na Francúzsko, Španielsko a Taliansko. Najpostihnutejšou skupinou boli seniori vo veku nad 65 rokov. Zvlášť skupina s rôznymi už existujúcimi ochoreniami pracujúca vonku s minimálnou možnosť ochladiť sa. (Robine et al., 2008). Analýza úmrtí ukazuje, že vysoké a tiež aj nízke teploty prispievajú k nárastu mortality. Medzi úmrtiami dominuje kardiovaskulárna mortalita. Relatívne malý je príspevok cievnych mozgových príhod k celkovej mortalite v dôsledku horúceho alebo chladného počasia. Taktiež treba spomenúť aj respiračné ochorenia (Gasparrini et al., 2015). Niektorí autori uvažujú, že časť mortality spojenej s respiračnými ochoreniami a teplom môže byť taktiež daná kardiovaskulárnymi ochoreniami – pravostranným srdcovým zlyhaním (Peters & Schneider, 2021). Za posledných 20 rokov vzrástla mortalita v súvislosti s globálnym otepľovaním o 57,3 % u osôb starších ako 65 rokov a dosiahla 296-tisíc úmrtí v roku 2018, z toho 104-tisíc úmrtí pripadlo na Európu. Môžeme povedať, že Európa patrí medzi najpostihnutejšie oblasti (Watts et al., 2021). Z uvedených dôvodov vzbudila záujem štúdia zameraná na výskyt infarktu myokardu vo vzťahu ku krátkodobej expozícii vonkajšej teplote v Augsburgu v Nemecku. V sledovanom 28-ročnom období (roky 1987 – 2014) sa hodnotilo 27 310 prípadov infarktu myokardu (IM) a koronárnej smrti z registra MONICA/KORA Myocardial Infarction Registry. Vek sledovaných jedincov bol 62,5±9,3 rokov. Z celkového počtu IM bolo 13 177 fatálnych a 14 133 nefatálnych IM (Chen et al., 2019). V sledovanom období rokov 1987 – 2000 sa prejavil vplyv expozície chladom na výskyt IM. Celkove bolo pozorované nesignifikantné zníženie rizika IM vo vzťahu ku chladu. V prípade IM s eleváciami ST segmentu (STEMI) bol zistený signifikantný vplyv chladu, čo je v súlade s registrami v Belgicku a Japonsku. Vplyv chladu sa najvýraznejšie prejavil počas prvých 5 dní extrémnej teplotnej zmeny (Chen et al., 2019; Peters & Schneider, 2021). V druhom sledovanom časovom období 2001 – 2014 to bol naopak pozitívny vplyv tepla. Potvrdil sa výrazný vplyv vonkajších teplôt ˃ 18°C. V prípade vplyvu tepla na riziko IM došlo k zvýšeniu z 0,93 (95 % CI: 0,78 – 1,12) v rokoch 1987 – 2000 na 1,14 (95 % CI: 1,00 – 1,29) v rokoch 2001 – 2014. Rovnaký trend bol pozorovaný aj v prípade rekurentných IM a IM bez pretrvávajúcich elevácií ST segmentu (NSTEMI). Proporcia NSTEMI IM narástla z 20,0 % v rokoch 1987 – 2000 na 34,2 % v rokoch 2001 – 2014 Vplyv tepla sa najvýraznejšie prejavil počas prvých 2 dní extrémneho výkyvu počasia. Vplyv expozície teplom bol zvlášť významný v skupine pacientov s diabetom alebo hyperlipidémiou. Uvedené zistenia ukazujú na počasie (expozícia chladom alebo teplom) ako na nezávislý rizikový faktor IM (Chen et al., 2019; Peters & Schneider, 2021). Dnes už rozumieme fyziologickým procesom, ktoré vedú k zvýšenej mortalite v dôsledku extrémov počasia, hlavne v skupine seniorov (˃ 65 rokov). S rastúcim vekom klesá, prirodzene, schopnosť telesnej termoregulácie. Ide o dôsledok zmien v potení, vnímaní dehydratácie, prietoku krvi v koži a kardiovaskulárnych funkcií (Schneider et al., 2017). Zaujímavý pohľad na možnosť ovplyvnenia produkcie CO₂ prináša úvaha o vplyve obezity/nadváhy na globálnu produkciu tohto plynu. Ak by teoreticky všetky osoby s nadváhou alebo obezitou schudli o 10 kg, klesla by globálna produkcia CO₂ celoročne o 49 560 Mt za rok. Uvedené číslo predstavuje 0,2 % celoročnej produkcie CO₂ v roku 2007. Napríklad pri prepočítaní na populáciu Veľkej Británie ide o 1 % zníženie. Pre porovnanie krajina plánovala znížiť produkciu CO₂ v roku 2020 o 18 %, čo s týmto porovnaním nie je až tak málo (Gryka et al., 2012). Vplyv vonkajšieho prostredia na kardiovaskulárnu morbiditu a mortalitu je oveľa komplexnejší. Okrem teplotných vplyvov sa v poslednej dobe pozornosť sústreďuje na znečisťovanie vzduchu, najmä na častice s priemerom £2,5 µm (PM2,5) a ozón. Vplyv PM2,5 častíc na kardiovaskulárnu morbiditu a mortalitu bol pozorovaný v širokom intervale koncentrácií vrátane hodnôt považovaných za normu (Bevan et al., 2020). Zvlášť závažné bolo poznanie o synergickom účinku znečistenia ovzdušia a extrémnych teplotných výkyvov na celkovú mortalitu (Scortichini et al., 2018). Analýza výsledkov 35 štúdií poukázala na nutnosť zamerať sa aj na vplyv extrémnych teplôt na duševné zdravie. Bol zistený vplyv vysokých teplôt na zvýšenie suicidálneho správania a častejšiu hospitalizáciu. Výsledky tiež naznačujú na zvýšenú mortalitu zo všetkých príčin v tejto skupine pacientov. Nekonzistentné boli závery ohľadne zhoršenia symptómov duševných chorôb v závislosti od vysokých teplôt (Thompson et al., 2018). Globálne otepľovanie stavia pred nás nové výzvy aj v oblasti zdravia. Nie sú to udalosti, ktoré sú ďaleko od nás, a preto sa nás len minimálne dotýkajú. Minimalizovanie dopadov extrémnych výkyvov počasia spolu s „prísnou“ liečbou napríklad diabetu, hyperlipidémie prináša výrazný pozitívny vplyv. Pripomeňme si už spomenuté výsledky štúdie z Augsburgu, najviac ohrozenou skupinou z hľadiska extrémnych teplôt boli diabetici a pacienti s hyperlipidémiou. Tým, samozrejme, nepodceňujeme riziká spojené s inými ochoreniami, ktoré sú rovnako významné (Chen et al., 2019).   Literatúra

1. Bevan, G.H. et al. (2021): Arterioscler. Thromb. Vasc. Biol., 0.1161/ATVBAHA.120.315219
2. Gasparrini, A. et al. (2015): Lancet, 386, 369–375
3. Gryka, A. et al. (2012): Int. J. Obesity, 36, 474–476
4. Chen, R. et al. (2019): Eur. Heart J., 40, 1600–1608
5. Lindsey, R., Dahlman, L. (2020): Climate Change: Global Temperature, www.climate.gov
6. Peters, A., Schneider, A. (2021): Nature Rev. Cardiol., 19, 1-2
7. Robine, J.-M. et al. (2008): C. R. Biologies, 331, 171–178
8. Scortichini, M. et al. (2018): Int. J. Environ. Res. Public Health, 15, 1771
9. Schneider, a. et al. (2017): Curr. Envir. Health Rpt., 4, 21–29
10. Stewart, S. et al. (2017): Nat. Rev. Cardiol., 14, 654-664
11. Thompson, R. et al. (2018): Public Health, 161, 171-191
12. Watts, N. et al. (2021): Lancet, 397, 129–170