Rozhovor s osobnosťou mesiaca Bc. Lenkou Šmidovou
Bc. Lenka Šmidová je rodáčkou zo Skalice. Strednú zdravotnú školu absolvovala v Skalici. Potom začala pracovať ako zdravotná sestra. Popri práci sa rozhodla pre ďalšie štúdium na UCM Trnava-IFBL Piešťany ako fyzioterapeut, ktoré úspešne ukončila bakalárskym titulom. Žije a pracuje v Skalici v diabetologickej ambulancii DIAMEDICAL. Je vydatá a má dve deti.
Čo vás priviedlo k štúdiu na zdravotnej škole a k práci zdravotnej sestry? Bol to odjakživa váš sen, alebo vás inšpiroval nejaký vzor? Moja o dva roky staršia sestra hovorí, že som sa narodila s injekčnou striekačkou v ruke. Asi má pravdu. Všetky moje bábiky boli odjakživa poobväzované ovínadlami, polepené náplasťami a keď som bola väčšia, už som im aj pichala injekcie, síce asi neodborne, ale pichala. Maminka pracovala v domove dôchodcov, takže striekačky a ihly som mala k dispozícii a tam som aj videla prácu sestričiek, najprv rehoľných a neskôr zdravotných sestier, ich prístup k chorým seniorom. Nebolo to ako v nemocnici, ale to som chcela robiť. Pomáhať chorým ľuďom. Tak akosi automaticky som svoj život na základnej škole smerovala na strednú zdravotnícku školu. Výhodou bolo, že škola bola u nás v Skalici, máme tu aj nemocnicu, takže odpadlo cestovanie, internát. Venujete sa edukácii pacientov s diabetom. Čo je podľa vás najdôležitejšie v prístupe k pacientovi, ktorému bol práve diagnostikovaný diabetes, aby ste získali jeho dôveru a motivovali ho k spolupráci? Každý jeden nový diabetik je zo začiatku – niekto viac, niekto menej – zaskočený po stanovení diagnózy. Mojou prvou úlohou je odhadnúť povahu pacienta, jeho potreby a k tomu zvoliť aj správnu komunikáciu. Tá je najdôležitejšia. Niekto potrebuje menej času, niekto viac. Niekto potrebuje vysvetlenie jednoduchšími slovami, niekomu pomôžu aj zložitejšie, odbornejšie slová. Komunikácia je veľmi dôležitá nielen pri nových diabetikoch, ale aj pri všetkých ostatných pacientoch. Musíte si k nim nájsť tú správnu cestu, musíte ich vedieť odhadnúť, ako budú reagovať. Nikdy nezaškodí sa aj zasmiať, porozprávať, aj čo sa pacientom podarilo, resp. nepodarilo. Treba jemne, ale účinne odľahčovať situáciu a pacienta smerovať k cieľu, ktorý chcem pri ňom dosiahnuť. Každému pacientovi sa v prvom rade snažím vysvetliť napríklad, čo a na čo je inzulínové pero, na čo je glukomer, čo je inzulínová pumpa, senzor, pomôcky k pumpe, ako sa jedno alebo druhé používa. Nikdy nezaškodí, niekedy je to dokonca aj potrebné, keď pri edukácii je aj rodinný príslušník. Väčšinou je to manželka, manžel alebo príbuzní. A nakoniec treba uistiť pacienta, že sme, teda pani doktorka a ja, tu pre nich a keby čokoľvek potrebovali, môžu zavolať alebo prísť. Spolu to vyriešime a zvládneme. Diabetes mellitus je chronické celoživotné ochorenie, s vašimi pacientmi sa stretávate dlhé roky, ste svedkami ich životných príbehov. Ktorý pacient bol pre vás najväčšou výzvou? Každý jeden pacient je výzva. Pri jednej kontrole je v poriadku a pri ďalšej je to niekedy úplne iný človek. V ambulancii vidíte, ako sa človek mení. A pomaly pri ranných odberoch sa rozrozpráva, čo sa mu stalo, aké má trápenie. Keď som pracovala v nemocnici na oddelení, po edukácii pacienta som nemala spätnú väzbu. Pacient bol prepustený a išiel domov. Nevedela som, či zvládol natiahnuť si inzulín do inzulínky, či zvládol aplikáciu a či nemal ešte nejaké otázky. V ambulancii ju mám. Ak pacient potrebuje, prejdeme si to znova spolu. Keď som začala pracovať v diabetologickej ambulancii, bola asi najväčšou výzvou pre mňa môj prvý pacient, ktorého som mala edukovať o aplikácii inzulínu. Aj keď pracujem celý život s ľuďmi a som profesionál, určité obavy tam boli. Vysvetlím mu to dobre? Pochopí to ? Nič sa mu nestane? Ale dopadlo to všetko dobre, pacient to zvládol a chodí k nám na pravidelné kontroly. Ako ovplyvnil COVID-19 starostlivosť o pacientov s diabetom v ambulancii, kde pracujete? Počas prísnych opatrení sa starostlivosť, keď sa pacienti báli chodiť na kontroly, preobjednávali sa a chceli nový termín, až sa „toto“ všetko skončí, obmedzila väčšinou na komunikáciu cez telefón. Komunikácia s nimi bola veľmi opatrná, pacienti boli vystrašení, niektorí vôbec nevedeli, čo sa deje, niektorí si to všetko vysvetlili po svojom. Pacienti volali niekedy len tak, chceli sa porozprávať alebo posťažovať. A tak sme ich vypočuli, podebatovali. Boli vďační, že ich niekto vypočul. Ambulancia však fungovala, pacientov, ktorí chceli prísť na kontrolu, sme objednávali na čas, aby sme zamedzili stretávaniu sa väčšieho počtu ľudí v čakárni, dodržiavali všetky protiepidemiologické nariadenia. Ošetrenie sa im dostalo. Ale momentálne, keď sa všetko uvoľnilo a ľudia sa prestali báť, chodia k nám na kontrolu pacienti, ktorých sme aj rok nevideli. Sú zhoršení nielen zdravotne, ale aj psychicky. Pandémia COVID-19 urýchlila digitalizáciu spoločnosti. Aké nové spôsoby komunikácie s pacientom využívate v ambulancii, kde pracujete? Čo sa vám najviac osvedčilo – SMS, email, skype, whatsapp, iné? V našej ambulancii máme väčšinou starších pacientov. Komunikujú s nami hlavne cez telefón. Nájdu sa medzi nimi aj šikovní jedinci, zdatní v novodobých vymoženostiach, ktorí majú počítač, notebook, email, vedia odosielať SMSky. Počas pandémie sa nám však najviac osvedčil starý známy telefón. Je o vás známe, že aj napriek vysokému pracovnému vyťaženiu pacientov vždy vítate s úsmevom na tvári. V čom spočíva tajomstvo vašej trpezlivosti, láskavosti a energie? Teraz ten úsmev pod rúškom nevidno. Ale určite tam je. Ešte v škole, keď sme chodili na prax do nemocnice, som si predstavila, že na mieste pacienta môže byť moja maminka, sestra, niekto, kto mi je drahý a určite by sa mi nepáčilo, keby sa k nim niekto škaredo správal. Každý pacient je v prvom rade človek, zaslúži si ľudský, empatický prístup. Maminka je nedoslýchavá, nosí načúvací aparát, tak viem aj z domu, aké je to komunikovať s hendikepovaným človekom. Aj naši pacienti nosia načúvacie prístroje, akosi automaticky sa k nim preto staviam tvárou, snažím sa artikulovať pomaly, zrozumiteľne a keď je potrebné, vymením si na chvíľu rúško za tvárový skelet, oni si to zaslúžia a sú za to vďační. Prezraďte nám na záver niečo zo svojej životnej filozofie – čo vás napĺňa šťastím, ako relaxujete a kde si dobíjate baterky? Som večný optimista. V každom človeku, v každej situácii sa snažím nájsť to dobré, pozitívne. Aj keď som párkrát v živote narazila, nezlomilo ma to, idem ďalej. Zoberiem si z toho ponaučenie. Veď človek sa učí hlavne na svojich chybách. Aj keď mám svoje problémy, snažím sa ich oddeliť od práce. Pacient to nesmie zbadať. Robím prácu, ktorá ma baví, napĺňa a učí nové veci. Raz to tak mám nastavené a iná už nebudem. Určite je práca s ľuďmi najťažšia a vyčerpávajúca, ale stojí za to. Vo svojom voľnom čase rada tvorím niečo nové, učím sa niečomu novému, snažím sa zamestnať hlavu inými vecami. Milujem prácu v záhrade. Mám šťastie, že som zdravá, aj keď občas už niečo pobolieva, mám milujúcu, chápajúcu rodinu, na ktorú sa môžem spoľahnúť a ktorá ma dokáže naštartovať a ísť ďalej.
Ďakujeme vám za rozhovor Odborná redakcia DIA News
