Porovnanie iGlarLixi a iDegLira v podmienkach reálnej klinickej praxe

Porovnanie iGlarLixi a iDegLira v podmienkach

reálnej klinickej praxe

Odborná redakcia DIA News

Fixná kombinácia bazálneho inzulínového analógu a GLP-1 receptorového agonistu lixisenatidu iGlarLixi patrí medzi moderné a stále preferovanejšie možnosti liečby diabetu 2. typu (DM 2T) v dôsledku ich vzájomného komplementárneho účinku.

Podľa odhadu expertov môže byť fixná kombinácia bazálneho inzulínu (BI) + GLP-1 receptorového agonistu (GLP-1 RA) vo všeobecnosti vhodnou alternatívou pre väčšinu pacientov s DM2T (~80 %) (Deeks, 2019; Perreault et al., 2019).

V súčasnosti je dostupná fixná kombinácia bazálneho inzulínového analógu glargín 100 U/ml a GLP-1 receptorového agonistu lixisenatidu (iGlarLixi) a fixná kombinácia bazálneho inzulínového analógu degludek 100 U/ml a GLP-1 receptorového agonistu liraglutidu (iDegLira). Obidva bazálne inzulíny patria do skupiny bazálnych inzulínových analógov (Wysham & Shubrook, 2020).

Lixisenatid je krátkodobo účinkujúci agonista receptorov GLP-1. Intermitentne sa viaže na GLP-1 receptor, čo má za následok potenciáciu sekrécie inzulínu závislú od glykémie. Stimuluje sekréciu inzulínu pri zvýšenej hladine glykémie, ale nie pri normoglykémii, čo obmedzuje riziko hypoglykémie a súčasne potláča sekréciu glukagónu. Lixisenatid spomaľuje vyprázdňovanie žalúdka, čím znižuje rýchlosť, ktorou sa absorbuje glukóza z potravy a objaví sa v obehu. Krátkodobo účinkujúce GLP-1 receptorové agonisty tým, že stimulujú GLP-1 receptory intermitentne, majú nižší účinok na sekréciu inzulínu nalačno a zároveň nevyvolávajú tachyfylaxiu spomalenia vyprázdňovania žalúdku (Wysham & Shubrook, 2020). Fixná kombinácia iGlarLixi predstavuje účinnú liečbu diabetu 2. typu bez ohľadu na trvanie ochorenia a hodnoty C-peptidu nalačno, ktorý je mierou funkčnosti B-buniek pankreasu (Del Prato et al., 2020).

Liraglutid patrí medzi GLP-1 receptorové agonisty s dlhodobým účinkom, ktoré kontinuálne aktivujú GLP-1 receptory, čo môže mať za následok ich postupnú desenzitizáciu, internalizáciu a následnú tachyfylaxiu vo vzťahu k spomaleniu vyprázdňovania žalúdka. Štúdie taktiež ukázali, že dĺžka trvania ochorenia a markery zlyhávania B-buniek (hodnoty C-peptidu nalačno, nižší pomer C-peptid/kreatinín po jedle, prítomnosť GAD alebo ICA autoprotilátok sú prediktormi horšej glykemickej odpovede na liečbu s GLP-1 receptorovými agonistami s dlhodobým účinkom (Jones et al., 2016; Wysham & Shubrook, 2020).

Môžeme zhrnúť, že krátkodobo účinkujúce GLP-1 receptorové agonisty primárne znižujú postprandiálnu glykémiu inhibíciou/spomalením vyprázdňovania žalúdka, zatiaľ čo skupina dlhodobo účinkujúcich GLP-1 receptorových agonistov má silnejší účinok na glykémiu nalačno cez svoj dominantne inzulínotropný a glukagónstatický účinok (Meier, 2012; Brunton & Wysham, 2020).

Podľa poznatkov autorov neboli doteraz iGlarLixi a iDegLira navzájom priamo porovnávané v klinickej štúdii. Preto je určte zaujímavé ich vzájomné nepriame porovnanie na základe údajov z reálnej klinickej praxe, respektíve na základe „tvrdých klinických výsledkov“ (angl. hard clinical endpoints). Analýza vychádzala z globálnej TriNetX databázy, ktorá obsahuje záznamy z chorobopisov vyše 73 miliónov pacientov. V prvej línii sa vyhľadali pacienti vo veku vyše 18 rokov s klinicky potvrdeným diabetom 2. typu (DM2T) a vylúčeným diabetom 1. typu (DM1T) a dĺžkou liečby iGlarLixi alebo iDegLira 1 460 dní (4 roky). V ďalšom kroku došlo k spárovaniu pacientov liečených iGlarLixi a iDegLira na základe pohlavia, veku, trvania DM2T, komorbidít, celkovej farmakoterapie (nielen DM2T), atď. Obidve skupiny mali rovnaký počet 4 565 zaradených pacientov. Skupina liečená iGlarLixi bola vo veku 58,3 ± 11,8 roka (47,97 % muži), hodnota glykozylovaného hemoglobínu HbA_1c 9,40 ± 2,04 % a Body-Mass-Index (BMI) 34,68 ± 6,94 kg/m². Podobne aj skupina pacientov liečená iDeglira bola vo veku 58,2 ± 12,0 roka (48,68 % muži), hodnota HbA_1c 9,20 ± 2,04 % a BMI 36,16 ± 7,38 kg/m². Obidve skupiny boli celkovo veľmi dobre vyvážené (Cowart et al., 2022).

Výsledky analýzy môžeme zhrnúť do týchto bodov (Cowart et al., 2022):

1. Pacienti liečení iGlarLixi majú v porovnaní s pacientmi liečenými iDegLira nižšie riziko zloženého primárneho cieľa analýzy – infarktu myokardu, cievnej mozgovej príhody a srdcového zlyhania (Relative Risk RR = 0,82; 95 % CI = 0,73 – 0,90; p < 0,0001),
2. Pacienti liečení iGlarLixi majú v porovnaní s pacientmi liečenými iDegLira nižšie riziko zloženého sekundárneho cieľa analýzy – mikrovaskulárnych komplikácií (diabetická retinopatia, diabetická neuropatia a diabetická nefropatia alebo chronické ochorenie obličiek) (Relative Risk RR = 0,88; 95 % CI = 0,84 – 0,93; p < 0,0001).

Použitie fixnej kombinácie BI + GLP-1 RA je odporúčané aj podľa najnovších štandardov liečby DM2 American Diabetes Association. Uvedené odporúčanie vychádza z vyššej účinnosti liečby takejto kombinácie a trvania liečebného účinku. Použitie kombinovanej liečby má svoje opodstatnenie vzhľadom na progresívny charakter ochorenia DM 2T (ADA, 2022).

Literatúra

1. American Diabetes Association (2022): Diabetes Care, 45(Suppl. 1), S125–S143
2. Cowart, K. et al. (2022): Diabetes Obes. Metab., 24, 348–353
3. Deeks, E. (2019): Drugs Ther. Perspect., 35, 470–480
4. Del Prato, S. et al. (2020): Diabetes Obes. Metab., 22, 1567–1576
5. Jones, A.G. et al. (2016): Diabetes Care, 39, 250–257
6. Meier, J.J. (2012): Nat. Rev. Endocrinol., 8, 728–742
7. Perreault, L. et al. (2019): Adv. Ther., 36, 265–277
8. van Raalte, D.H., Verchere, C.B. (2016): Trends Endocrinol. Metab., 27, 442-445
9. Wysham, C., Shubrook, J. (2020): Postgrad. Med., 132, 676-686